Keď sme pred 6 rokmi navštívili jeden z alfabetizačných projektov v severnej Ghane, zaujala ma malá budova (viď foto) postavená vedľa miestneho alfabetizačného centra. Keď som sa miestneho pracovníka, jedného z prvých absolventov alfabetizačného kurzu – farmára a učiteľa v jednej osobe spýtal, čo je to za budova, hrdo mi odpovedal, že je to ich nová lisovňa orechov šea. Pýtam sa ho: „Načo vám to je?“ Odpovedal mi: „Predtým, ako sme sa naučili čítať a písať, prichádzali výkupcovia šea orechov a za pár drobných od nás vykupovali tieto plody, ktoré sa využívajú v kozmetickom priemysle. No keď sme sa naučili čítať a písať, zistili sme, že naše šea orechy sa dajú lisovať aj tu a cena čistého oleja je oveľa vyššia, ako cena suroviny – teda orechov. Tak sme sa rozhodli vybudovať túto lisovňu a vedľa nej budujeme poradenské centrum pre miestnych farmárov.“ Potešilo ma, že som mohol vidieť aj takýto konkrétny osoh z toho, keď ľudia dostanú písmo a naučia sa čítať. No čo mi tento miestny pracovník povedal hneď na to, ma potešilo ešte viac. Povedal: „Všetko toto robíme nie preto, aby sme my zbohatli. Zisk z lisovne používame na tlač nových učebníc a kníh, ako aj na financovanie učiteľov, ktorí každý večer vyrazia na svojich motorkách či bicykloch do okolitých dedín a učia našich ľudí čítať a písať.“
Pre Afričanov je typické, že takmer nepoznajú pojem osobné vlastníctvo. Všetko patrí komunite. Ak niekto z komunity dostal privilégium naučiť sa čítať, považuje to za svoju povinnosť tým poslúžiť ďalším členom komunity. Bola to pre mňa veľká lekcia z toho, čo znamená byť dobrým správcom zverených darov. Aj my sme dostali veľký dar – máme písmo, ktorým vieme zapísať naše slová i myšlienky. Ale máme ešte väčší dar – máme Písmo, ktoré zachytáva Božie slová a myšlienky pre nás. Otázka je, čo s týmito darmi urobíme?